Jankova (správna) verzia
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden statný junák. Boli to doby, keď ešte nemal za kamarátov ani pána Šunkomierku, ani doktora Špekáčika, dokonca ani docent Riedivlas s ním nebol až tak zadobre. Zhruba v roku 2017 náš junák akurát dokončil 2 roky učenia na základnej škole v Š. Š. a poberal sa z učiteľskej slobodárne vyvetrať si hlavu na nejaký čas do sveta. V tom osudovom momente, zbalený do jedného 90 litrového rupsaku a 6 igelitiek, ako sa na junáka-cestovateľa patrí, potreboval sa dostať aj so svojim nákladom na vlakovú stanicu. Tak si lámal hlavu ako na to, keďže mu prekvapivo hrozilo zmeškanie vlaku a následne aj zmeškanie lietadla. A tu, čuduj sa svete, ako na zavolanie prichádza na učiteľský dom mladá (veľmi pohľadná a dostatočne šiši!!!) slečna s vlastným autom a sebevlastným elánom. Nedala sa dvakrát prehovárať a privolila k zvezeniu mladého junca na stanicu. Cesta autom prebehla rýchlo - síce dvakrát skoro nabúrali, ale zato sa celý čas smiali. A nakoniec sa na tú stanicu aj dostali. Vlak meškal a tak ešte trochu kávy popili. Trochu sa porozprávali a trocha pošpásovali.
Uplynulo pol roka. V junákovom živote sa diali iné veci, v iných krajinách, ale slečna, ktorá ho zviezla na stanicu mu stále ostala v hlave. Junák sa vrátil na Slovensko. Náhoda chcela, aby sa stretli znova, aj keď junák trochu rozmýšľal, a trochu zariaďoval, aby tá náhoda, nebola až taká náhoda. A tak, keď potreboval opäť niekam odviezť, veľmi nenápadne sa ozval slečne. Či by sa jej nedalo. A jej sa dalo. No a ďalšie náhody sa potom na nejaký čas nediali, až na moment, kedy sa slečna SAMA ozvala junákovi, že teda, či by nešli na kávu ohľadom junákovej práce.
V skratke - na kávu šli, o práci sa vlastne až tak veľmi nerozprávali. Slečna doniesla junákovi sveter zo sekáču a junák nevedel, čo si s tým počať. Ale sveter sa mu páčil. Junák doniesol slečne naoplátku prospekt zo svojej práce. Dohodli si ďalšie stretnutie. Tam sa už vonkoncom o práci nerozprávali. No a takto to pomaličky išlo ďalej, deň za dňom, týždeň po týždni, až raz na obede pred spoločnými kamarátmi, slečna zavalašila ako blesk z čistého neba, že teda junák a slečna spolu chodia. Junákovi skoro až zabehla dobrá kyslá kapustnička, ktorú sŕkal. Každopádne sa potešil, že je to už takto ofiko.
Ďalej, ďalej to šlo akosik samo. Až jedného dňa, pár týždňov pred spoločnou dovolenkou si junák v nočnom tichu zrazu uvedomil, že toto je tá slečna slečien. Ale chcel si to nechať prejsť ešte hlavou a tak, využil jedno laponské dobrodružstvo, aby si to v tichu a s chladnou hlavou premyslel. Premyslel si to tak, že nakonci polárnej dovolenky vyrobil/ukoval/vymajstroval/uplietok snubný prstienok.
No a 1. mája 2019 na prechádzke pod Spišským hradom, snubný prstienok ukryl do nórskej pletenej rukavice a tú daroval ako zabudnutý darček svojej slečne.
A spýtal sa jej, či chce byť jeho vlčicou.
A ona povedala nie.
A on jej povedal, že si to môže rozmyslieť.
A ona povedala, tak áno.
♥
Je tu však ešte aj možno iný pohľad na tento príbeh. Slečna a junák. Slečna po ceste v aute nevedela zabudnúť na junáka. Uchvátil ju jeho humor, ostrovtip a umne zbalený batoh. Umárala sa za ním celé mesiace, až nakoniec, keď sa znova stretli, ho pozvala na kávu. On sa najprv trochu zdráhal, ale napokon privolil. A ona ho už nepustila. Začala s ním chodiť a úplne ho opantala, až padol do jej vábivých osídiel. Aj toto je možno pravdivý príbeh. Ktohovie.
Števkina (pravdivá) verzia
takto to bolo a jediná je pravda :D
Zaparkovala som pred naším domom v Poprade ♥, z ktorého vybehol vyplašený statný junák a zúfalo potreboval odviezť na vlak . Boli to ešte vzácne časy, pretože som svojvoľne nezaspávala o 21:00 a nekonečne som vládala behať po horách.
Pamätám si, že sme sa cestou na stanicu nehorázne smiali a že sme skoro zrazili cyklistu, zvalcovala som pár obrubníkov, no vlak sme stihli presne na sekundy. Pomyslela som si, že ten batoh ma veľmi zle zbalený a že ho to musím naučiť :D Ten vlak meškal a Janko mi kúpil kávu a smiali sme sa až kým vlak neprišiel. Junák sa šarmantne poďakoval a ..... POL ROKA SA NEOZVAL !
Po vyše pol roku Janko zase potreboval kamsi odviezť, tak sa ozval :D mne sa teda vôbec nechcelo, ale ozvala sa vo mne mačka Tereza a súhlasila som. Pre zmenu sme skoro zrazili tatranskú srnku a zapadli do snehu, no nakoniec spokojný Janko šťastne odskialpoval na Brnčalku. Pamätám si, že som mu strašne závidela, pretože sa mi nechcelo ísť zajtra učiť do školy a plánovala som ujsť za ním a vyhlásiť sa za nezvestnú. Aspoň na 2 roky.
Mladý muž sa potom ozýval, no mladá svedomitá pančelka si jeho správy nevšimla, kedže poctivo chystala prípravy na vyučovanie :D
Odrazu bol jún a Janko volal, pretože sa somnou potreboval PRACOVNE stretnúť. A to neodkladne. Kedže ponúkol zaujímavý vzdelávací program pre mojich žiakov, súhlasila som. Pred stretnutím ma vcuclo do sekáču a kúpila som Jankovi superský sveter medovej farby. Dierky som mu zašila pri káve, za čo mi kúpil aj koláč. Pracovné stretnutie sme zase len prerehotali a Janko skončil u nás doma v Prešove na rodinnej večeri.
Janko sa ockovi páčil a neskôr mi aj v osobnom rozhovore povedal, že keď sa preňho rozhodnem, bude len rád ♥
Čo sa dialo potom si už naozaj nepamätám, no keď som pri večeri s kamarátmi po intenzívnom dlhodobom randení vyhlásila, že teda spolu chodíme, tváril sa kyslo ako tá polievka čo chlípal :D Keď sa Janko vrátil z Laponska a vymyslel výlet na 1.mája ... bolo mi všetko jasné, pretože som už predtým v telefóne našla fotku prsteňov, čo vyrobil :D no tvárila som veľmi veľmi prekvapene keď to prišlo :D Na otázku, či budem jeho vlčicou som povedala ... NIE ! haha pretože som to vždy chcela skúsiť - aké je to povedať NIE :D Janko z toho veru vôbec nebol nadšený tak som sa rýchlo opravila a povedala Ánko ♥
Janko vytiahol šutrák a bolo hotovo :D Raz sme sa už rozhodli a nevieme načo ešte čakať. Chceli sme svadbu v lete, tak sme to dali na 20.septembra :D a potom prišla predpoveď počasia. Snáď tam nepomrzneme :D:D
Janko to somnou hrdinsky ustál až dodnes, a ja som za to vďačná ♥ diki Bože